Je v poriadku odísť z cirkvi?

Túto otázku si najčastejšie kladú ľudia, ktorí už dobre vedia, čo by im na ňu povedali v ich vlastnej cirkvi — a chcú úprimnejšiu odpoveď, než tú. Tu je jedna.

Na Slovensku to má osobitnú príchuť. Pre mnohých je cirkev spojená s detstvom, s rodinou, s tým, „ako sa to patrí". Odísť preto neznamená len zmeniť nedeľný program — pre časť ľudí to znamená vystúpiť z niečoho, čo tvorilo kus ich identity. A práve preto sa tá otázka nosí potichu.

Zopár pojmov na úvod

Pre čitateľov bez cirkevného pozadia:

• Cirkev v Novom zákone (mladšej časti Biblie) pôvodne neoznačuje budovu ani inštitúciu, ale spoločenstvo ľudí, ktorí nasledujú Ježiša.
• Ježiš z Nazareta bol židovský potulný učiteľ, ktorý žil v prvom storočí v rímskou správou okupovanej provincii Judea. Kresťanstvo tvrdí, že bol zároveň Bohom v ľudskej podobe.
• Evanjeliá sú štyri krátke životopisy Ježiša, napísané jeho nasledovníkmi v desaťročiach po jeho smrti.
• Pavol bol raný kresťanský vodca, ktorý napísal približne tretinu Nového zákona; jeho listy patria k najstarším kresťanským textom.
• Pokánie je akt obrátenia — súhlas s tým, čo je zlé, a zmena smeru. Bližšie k úprimnosti než k sebatrýzneniu.

Krátka, úprimná odpoveď

Áno, niekedy je odchod tá správna vec. Biblia nikde nežiada, aby si zostal v spoločenstve, ktoré ti ubližuje, a nestotožňuje slovo „cirkev" s „tou konkrétnou farnosťou alebo zborom, v ktorom práve si." Hlbšia otázka je, čo urobíš potom — či napokon nájdeš nejakú formu kresťanského spoločenstva znova, alebo tvoja viera na dlhý čas zíde do podzemia, alebo sa stane niečo úplne iné.

Veta, ktorou ťa citujú

Verš, ktorý sa v tomto rozhovore vyťahuje najčastejšie, je z listu Hebrejom (spis v Novom zákone): „Všímajme si jeden druhého a povzbudzujme sa k láske a dobrým skutkom. Neopúšťajme naše zhromaždenia, ako to majú niektorí vo zvyku, ale sa povzbudzujme."

Ten verš je skutočný a nebudeme predstierať, že nie. Ale všimni si, čo naozaj hovorí. Nehovorí „zostaň v cirkvi, v ktorej si." Nehovorí „nemeň spoločenstvo." Nehovorí „znášaj ubližovanie." Hovorí, že stretávanie sa s inými, ktorí nasledujú Ježiša, je dôležité — že v spoločenstve sa deje niečo, čo sa osamote nedeje. Či práve to konkrétne zhromaždenie, v ktorom teraz si, napĺňa túto vetu, je samostatná otázka, ktorú ten verš za teba nezodpovie.

Mnohí ľudia v dejinách kresťanstva opustili konkrétne miestne spoločenstvá — niekedy narýchlo, niekedy za veľkú cenu — a práve tým list Hebrejom ctili, pretože spoločenstvo, ktoré opustili, v skutočnosti nerobilo to, čo ten verš opisuje.

Kedy je odchod správny

Sú situácie, kde odchod podopiera samotná logika Biblie:

Keď je ubližovanie skutočné a spoločenstvo ho odmieta riešiť. Duchovné zneužívanie, sexuálne zneužívanie, finančná manipulácia, nátlak, zakrývanie. Pavol má vo svojom druhom liste kresťanom v Korinte reč o tom, že sa netreba nechať zapriahnuť do systémov, ktoré pracujú proti tebe. Aj to, ako sám Ježiš podľa evanjelií zaobchádzal s náboženskými predstaviteľmi svojej doby, je dlhý príklad toho, ako sa ubližovanie pomenúva. Nikde sa nežiada, aby si zostal tam, kde sa ubližovanie chráni.

Keď vedenie stratilo smer. Úvodné kapitoly poslednej knihy Biblie (Zjavenie, raný kresťanský text s množstvom symbolických obrazov) obsahujú listy siedmim konkrétnym raným spoločenstvám a niektoré z nich sú tvrdo kritické. Ježiš v nich nikomu nekáže zostať lojálny. Hovorí im, čo je v ich spoločenstve zlé, a žiada zmenu. Niektoré z tých spoločenstiev o generáciu neskôr už neexistovali. Biblia nie je sentimentálna voči spoločenstvám, ktoré vyšli z koľají.

Keď ti zostávanie ničí vieru. Toto je tá vec, ktorú väčšina ľudí v tejto situácii cíti v žalúdku a nemá pocit, že to smie povedať nahlas. Ak ti konkrétna cirkev, v ktorej si, sťažuje — a nie uľahčuje — udržať vieru celú, matematika nehrá v prospech zostávania. Jedna Ježišova veta v Matúšovom evanjeliu — o tých, čo „zatvárajú ľuďom nebeské kráľovstvo" — je práve o náboženských systémoch, ktoré blokujú tú vec, ktorú majú umožňovať.

Kedy môže byť odchod predčasný

Zopár úprimných vecí:

• Ak je problém hlavne v tom, že si unavený alebo znudený, to je skôr otázka pre obdobie oddychu než pre trvalý odchod. Oboje je skutočné a je to niečo iné.
• Ak si o tom, čo je naozaj zle, ešte s nikým vo vedení nehovoril, niekedy taký rozhovor dopadne zle, a niekedy prekvapivo dobre. Tak či tak z neho zvyčajne odchádzaš s lepšími informáciami.
• Ak tvojou alternatívou je žiadne spoločenstvo, natrvalo, čísla o viere bez spoločenstva sú triezve. Väčšina ľudí, ktorí plánujú „mať súkromnú vieru navždy", po desiatich rokoch zistí, že im viery zostalo veľmi málo. Nie je to výčitka, je to pozorovanie. Človek je na toto stavaný v spoločenstve a jeho absencia má časom následky.

Dva dlhodobé tvary, ktoré odchod môže mať

Medzi ľuďmi, ktorí odídu, sú na dosť dlhom horizonte bežné zhruba dva konce:

1. Nájdenie iného spoločenstva. Často úplne iného, než z ktorého odišli. Niekedy po rokoch. To, čo ich napokon pritiahne späť, býva menej otázka konkrétneho učenia a viac samota z toho, keď to človek skúša robiť sám.

2. Postupné odplávanie od viery. Nie ako jedno rozhodnutie, ale ako pomalé ubúdanie. Práve pred týmto varuje väčšina kňazov a kazateľov, keď ti hovoria, aby si neodchádzal. To varovanie nie je nezmyselné — je to to, čo sa štatisticky zvykne stávať. Ale nie je to to, čo sa stať musí, a všimnúť si ten vzorec je prvá obrana proti nemu.

Nemusíš sa pred odchodom zaviazať ani k jednému z tých koncov. Väčšina ľudí, ktorí si tým prejdú, roky nevie, v ktorom z nich vlastne je.

A čo teraz?

Ak túto otázku ticho nosíš a nemáš ju komu povedať bez následkov, náš chat je bezplatný, súkromný a v tvojom jazyku. Nebudeme na teba tlačiť ani jedným, ani druhým smerom. Ty ho začneš; ukončíš ho, kedy chceš.

Odkiaľ to v Biblii pochádza

• Matúš 23,13 — Ježišova vlastná veta o systémoch, ktoré zatvárajú dvere
• Hebrejom 10,24–25 — v kontexte je to argument za spoločenstvo, nie proti opusteniu ktoréhokoľvek konkrétneho
• Matúš 18,20 — Ježišova definícia cirkvi je malá: „kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene"
• Zjavenie 2 – 3 — listy, ktoré Ježiš diktuje spoločenstvám, čo vyšli z koľají
• 2. Korinťanom 6,14–18 — reč o nerovnom zapriahnutí, vzťahnutá aj na systémy, nielen na jednotlivcov